Posledný rok je pre mňa veľmi náročný. Cca pred rokom som dala výpoveď v práci a rozodla som sa opatrovať maminu, ktorá má alzheimera. Na začiatku som si hovorila, že budem mať dostatok voľného priestoru na šitie, ale opak je pravdou. K šitiu sa dostávam stále menej a menej. Chvíle strávené v šicej izbe sú pre mňa skôr odmenou, ktorú dostávam s pribúdajucou potrebou starostlivosti o maminu stále zriedkavejšie. Samozrejme, že od jari do neskorej jeseni k tomu pribudne aj záhrada, kosenie atď.
Určite to pozná každá z nás, dni, kedy sme vyčerpané, unavené, v hlave nám víri kopec myšlienok, ktoré nejdú nijak utriediť, takže miesto toho, aby som zašla do šicej izby sa hodím na gauč a čučím do bedne, kde aj tak nič normálne nie je, ale nemusím rozmýšlať.
Mnohých vecí som sa vzdala za ten jeden rok, ísť len tak do kníhkupectva, len tak sa pomotať po obchodoch alebo na kávu, len tak sa prejsť, to všetko išlo bokom, dokonca aj moje milované knihy teraz ležia na nočnom stolíku a čakajú, kedy príde ich chvíla. Kedysi som prečítala aj štyri, päť kníh za mesiac, teraz som rada, že prečítam dve za rok........
Ale patchwork mi zostal. Je to pre mňa prístav, aj keď sa v ňom zdržujem málo, ale je to pre mňa miesto, kde sa skludním, natankujem nejakú tu energiu a duševne mi robí dobre. Vstávam skoro ráno, tak aspoň na chvíľu sa zavriem do svojho sveta a snažím sa nájsť si niečo, čo za tú chvíľu viem spraviť. Často krát ani len nezapnem šijací stroj, ale vytiahnem časť látok, a poukladám ich, roztriedim ich, otvorím krabicu so zbytkami a uložím ich. A keď viem, že môžem zostať dlhšie, vytiahnem jeden z projektov, o ktorom viem, že je rozrobený a ja ho za hodinku, dve stihnem posunúť trošku ďalej.
Vyhýbam sa momentálne zložitým projektom, ktoré zaberú veľa času. Mám tu pripravený materiál na sampler, ktorý je ale časovo náročný, takže leží v krabici a čaká na svoju príležitosť. Momentálne siahnem skôr po projektoch, kde sa opakujú rovnaké bloky, kde sa bloky šijú reťazovo, sú jednoduché a kde sa nedá toho veľa pokaziť. Ale napr. aj našívanie lemu je veľmi meditatívne. Mám zamestatné ruky a teším sa, že konečne bude niečo hotové a budem mať z toho radosť.
A prečo sa cítime pri ručných prácach dobre? A je to aj vedecky dokázané, existuje niekoľko vedeckých štúdii k tejto téme. Ručné práce odburavajú stres a znižujú krvný tlak. To má korene v ľudskej evolúcii. Keď robíme niečo rukami, dávame signál našemu telu, že sa o seba staráme. Naše telo začne vylučovať hormóny ako Dophamin a Seratonín. Dophamin pôsobí ako odmena, ktorá nám pri každom pracovnom kroku dáva povznášajúci pocit a Seratonín pôsobí ako rozjasňovač nálady a zvyšuje vnútornú, hlbokú spokojnosť. Ručné práce pomáhajú predchádzať aj depresiam a úzkostným stavom, dávajú nám pocit vlastnej hodnoty a sprostredkováva pocit, že naše tvorenie má zmysel. Tvoríme niečo zo seba, v niečom sme dobrý a vieme to doviesť do konca. Dáva nám to pocit uspokojenia.
Musíme však zmeniť aj naše myslenie. Patchwork a šitie je naše hobby, nie je to práca. Takže by sme nemali mať pocit, toto "musím" spraviť. Nie, nemusíš, ale môžeš, chceš. Máš zoznam projektov, ktoré musíš dokončiť. Nemusíš, nemá to byť zoznam projektov, ktoré musíš dokončiť, ale zoznam projektov, ktoré dokončiť chceš.
Nikdy som nemala rada rozrobených veľa projektov, vždy som sa snažila jeden začať a aj dokončiť a až potom sa pustiť do ďalšieho. Musím povedať, že teraz je to naopak a v tomto období, je to pre mňa super. Keď som bez energie, vytiahnem niektorý z projektov,ktorý je rozrobený a nemusím robiť žiadne rozhodnutia, pokračujem tam, kde som predtým skončila.
A keď sú baterky vybité, stači mi prekladať látky, hladkať ich a vymýšlať len tak, čo by som z nich ušila.
Naučila som sa, že násť si čas pre svoje hobby nie je egoizmus, ale duševná hygiena a na tom profitujú aj naši najbližší, sme vyrovnanejší, kludnejší.........
A preto, keď na teba kričí kopa vypraného prádla "ožehli ma už konečne", ale srdce ťa ťahá k šijaciemu stroju, neboj sa povedať prádlo počká...........
Prajem Vám krásny horúci deň
Jana
